©teniatko od „tie¾chovateµa“
Z anglického originálu (An Unnamed Story) prelo¾ila Ing. Lotta Bla¹kovièová
Nepamätám si veµa o mieste, kde som sa narodil. Bolo to stiesnené a tmavé miesto a µudia sa s nami nikdy nechodili hra». Pamätám si mamu a jej mäkkú srs», ale bola èasto chorá a veµmi chudá. Mala len veµmi málo mlieka pre mòa a mojich bratov a sestry. Pamätám si, ¾e mnohí z nich umreli a veµmi mi chýbali.
Pamätám si na deò, kedy ma zobrali od mamy. Bol som veµmi smutný a vystra¹ený, moje mlieène zuby sotva vyrástli a naozaj som e¹te mal by» pri mame, ale ona bola taká chorá a µudia stále hovorili, ¾e chcú peniaze a ide im na nervy ten neporiadok, èo ja a moja sestra robíme. Tak nás dali do klietky a vzali na neznáme miesto. Iba nás dvoch.
Chúlili sme sa k sebe a boli sme vystra¹ení; stále nás nikto nepri¹iel ani len pohladka». Toµko nových objektov a zvukov a pachov! Sme v obchode, kde je toµko rôznych zvierat! Niektoré pi¹tia, iné mniaukajú, ïal¹ie pípajú. Moja sestra a ja sme natlaèení v malej klietke. Poèujem tu aj iné ¹teniatka. Vidím µudí, ktorí sa na mòa pozerajú, páèia sa mi „malí µudia“, deti, vyzerajú tak milo a smie¹ne, ako keby sa chceli so mnou hra». Celý deò ostávame v malej klietke; niekedy protivní µudia buchnú do skla a vyµakajú nás. Èasto nás vyberú von, aby nás ukázali µuïom. Niektorí sú jemní, iní nám spôsobujú boles»; v¾dy poèujeme „ach, aké sú rozko¹né, chcel by som jedno!“ ale nikdy si nás nikto nevezme.
Moja sestra umrela minulú noc, keï bolo v obchode tma. Polo¾il som si hlavu na jej jemnú ko¾u¹inku a cítil som, ako ¾ivot uniká z jej malého chudého tela. Poèul som ich hovori», ¾e bola chorá a ¾e by ma mali preda» za zní¾enú cenu, aby som èo najskôr opustil obchod. Myslím, ¾e moje tenké zavytie bolo jediným prejavom smútku nad mojou sestrou, lebo jej telo ráno zobrali von z klietky a zakopali.
Dnes pri¹la jedna rodina a kúpila si ma! Och, ¹»astný deò! Je to milá rodina. Naozaj, naozaj ma chcú! Kúpili mi misku a krmivo a malé dievèatko ma dr¾í ne¾ne v náruèí. Mám ju tak rád! Mamka a tatko vravia, ¾e som milé a dobré ¹teòa! Dostal som meno Angel, èi¾e Anjelik. Rád olizujem mojich nových µudí. Rodina sa o mòa vzorne stará, majú ma radi a sú ne¾ní a milí. Jemne ma uèia, èo je správne a èo nie, dávajú mi dobré jedlo a veµa lásky. Sna¾ím sa iba zavïaèi» týmto ú¾asným µuïom. Mám veµmi rád malé dievèatko a rád sa s ním hrám a naháòam.
Dnes som bol u veterinára. Bolo to zvlá¹tne miesto a ja som sa bál. Dostal som nejaké injekcie, ale moja najlep¹ia kamarátka, malé dievèatko, ma jemne dr¾ala a povedala, ¾e to bude v poriadku. Tak som sa upokojil. Veterinár musel poveda» nieèo smutné mojej milovanej rodine, lebo vyzerali stra¹ne ne¹»astní. Zaèul som nieèo ako „silná displazia kåbov“ a nieèo o mojom srdci... Poèul som veterinára za¹omra» nieèo o „tie¾chovateµoch“ a ¾e moji rodièia urèite neboli testovaní. Neviem, èo to v¹etko znamená, ale bolí ma vidie» moju rodinu takú smutnú. Ale stále ma µúbia a ja ich mám stále veµmi rád.
U¾ mám 6 mesiacov. Vo veku, keï sú iné ¹teniatka silné a bláznivé, mòa hrozne bolí èo len sa pohnú». Boles» nikdy neprestáva. Bolí ma beha» a hra» sa s mojím milovaným dievèatkom, a »a¾ko sa mi dýcha. Sna¾ím sa zo v¹etkých síl by» silným ¹teniatkom, akým by som mal by», ale je to také »a¾ké! Láme mi srdce, keï vidím dievèatko také smutné a keï poèujem mamku a tatka hovori», ¾e „asi u¾ nastal ten èas“. Niekoµkokrát som bol na tom mieste u veterinára a správy nikdy neboli dobré. V¾dy hovoria o „dedièných problémoch“.
Ja predsa chcem len cíti» teplé slneèné lúèe a beha», hra» sa a túli» sa k mojej rodine.
Minulá noc bola najhor¹ia. Boles» bola mojou stálou spoloèníèkou. Teraz ma u¾ bolí sa aj postavi» a napi» sa. Chcem sa postavi», ale mô¾em len skuèa» od bolesti.
Zobrali ma naposledy do auta. V¹etci sú takí smutní a ja neviem preèo. Bol som zlý? Sna¾il som sa by» dobrý a ma» v¹etkých rád; èo som spravil zle? Och, len keby tá boles» pominula! Keby som len mohol osu¹i» slzy môjho dievèatka! Vystrèím jazyk, aby som jej olizol ruku, ale mô¾em len zaskuèa» od bolesti.
Stôl u veterinára je taký studený. Tak veµmi sa bojím. V¹etci µudia ma objímajú a hladkajú. Plaèú do môjho ko¾ú¹ka. Cítim ich lásku a smútok. Podarilo sa mi jemne obliznú» ich ruky. Ani veterinár nevyzerá dnes tak prísne. Je jemný a cítim akúsi úµavu. Dievèatko ma ne¾ne dr¾í a ja jej ïakujem za v¹etku lásku, èo mi dala. Cítim jemné pichnutie v prednej labke. Boles» zaèína ustupova». Cítim ako na mòa prichádza pokoj. Teraz jej mô¾em ne¾ne olíza» ruku. Zaèínam vidie» sny, vidím prichádza» moju mamu a mojich bratov a sestry na vzdialenom zelenom mieste. Vravia, ¾e tam nie je boles», iba pokoj a ¹»astie. Dávam mojej rodine zbohom jediným spôsobom, ako viem - slabým zavrtením chvosta a pritúlením sa. Dúfal som, ¾e s nimi strávim veµa, veµa mesiacov, ale nebolo mi to súdené. „Viete“, povedal veterinár, „¹teniatka v pet-shopoch nepochádzajú od etických chovateµov“.
Boles» teraz ustáva a ja viem, ¾e prejde veµa rokov, kým uvidím moju milovanú rodinu zasa.
Keby sa to len bolo v¹etko udialo inak!
Tento príbeh sa mô¾e kopírova» a publikova» v nádeji, ¾e to zastaví neetických chovateµov a tých, èo chovajú len pre peniaze a nie zo snahy èo najviac pomôc» plemenu.
Copyright 1999, J. Ellis